Každý večer, keď deti položia svoje hlávky na vankúšik a zavrú očká, vykotúľa sa na oblohu mesiac. Niekedy je guľatý ako lopta, inokedy z neho vidieť len uzučký rožtek, niekedy sa dokonca schová za čierny závoj, ale vždy je tam. Aj keď ho nevidíme. Mesiac má totiž veľmi ťažkú prácu.
Musí strážiť na nočnej oblohe neposedné hviezdičky. Strážiť neposedné hviezdičky, je náramne ťažké. Veľké a staré hviezdy tie strážiť netreba. Svietia na oblohe ako malé lampášiky ľuďom pre radosť, ale malé blikajúce svetielka občas lietajú oblohou krížom krážom a chudák mesiačik ich potom naháňa ako pastier rozutekané ovečky. Ľudia si síce pri pohľade na letiace hviezdičky vymýšľajú kadejaké priania, ale mesiac, ten by si najviac želal, aby všetky hviezdičky pekne sedeli na oblohe a on si mohol konečne trochu zdriemnuť.
Raz večer, keď neposedné malé hviezdičky zase lietali oblohou a hrali sa na skrývačky a naháňačky, jedna z nich sa potkla a spadla z oblohy priamo na zem. Od strachu sa schovala v tráve, vystrašene pozerala na vysoké stromy, hladinu jazera aj ja svätojánske mušky, ktoré poletovali s rozžatými lampášikmi.
„Aha, aj tu sú malé hviezdičky,“ pomyslela si a zavolala na svätojánske mušky. „Héééj, hviezdičky, aj vy ste spadli z oblohy?“
„Nie sme hviezdy, sme mušky a svietime lampášikmi lesným škriatkom na cestu. Kto si a čo robíš v tráve?“
„Som hviezdička čo spadla z oblohy a chcem sa vrátiť hore. Mesiačik sa bude isto hnevať, že som sa stratila.“
„Nevieme ti pomôcť. Nevieme ako sa dá vyskočiť až k nočnému nebu.“
Hviezdička sa rozplakala. Nariekala tichým hláskom v tráve, až zobudila vodníka uprostred jazera.
„Kto to tak fňuká,“ zašomral, „zase si nejaká víla pristúpila závoj pri tanci, či čo?“
Vynoril sa z jazera a uvidel v tráve svetielko. „Hm, to je čudné, že by turisti zabudli zahasiť oheň? Ešte to by nám tak chýbalo, požiar v lese. Potom mi vyťahajú na hasenie všetku vodu z rybníka. Aby to porantalo, musím ísť zistiť, čo sa deje.“
Pomaly sa vyťapkal z vody, lebo to už bol starý vodník a boleli ho všetky kosti. Podišiel k svetielku a v tráve uvidel malú uplakanú hviezdičku.
„A ty si sa sem ako dostala, ha?“
„Spadla som z nočnej oblohy,“ zavzlykala.
„A mesiac o tom vie?“
„Nie,“ zvesila smutno zlatú hlávku. „Nevie a isto sa bude hnevať.“
„Aha.“
„Pomôžeš mi vrátiť sa na oblohu?“
„Čo ja viem,“ poškrabal sa pod mokrým klobúkom. „Nikdy som nebol ďalej ako na tamtej starej vŕbe. Neviem ako ťa vyhodiť hore. Možno víly budú vedieť.“
Ale ani víly nevedeli pomôcť. Štebotali pobiehali okolo hviezdičky, lenže ju nevládali ani zodvihnúť, nie to vyniesť na oblohu. No potom si jedna víla spomenula na starého pavúka, čo súka dlhé pavučinové nite a pletie siete, do ktorých chytá muchy a občas sa do nich aj víly zamotajú. Zavolala ho na pomoc.
„Hm,“ šomral si pavúk popod nos. „Možno by som vedel usúkať takú dlhú pavučinu. Ešte som to síce nikdy neskúsil, ale keď chcem usúkam pavučinu až k nebíčku.“
Pavúk sa rád chvastal a teraz bol rád, že ho počuje vodník, víly, svätojánske mušky a dokonca aj malá hviezdička, ktorá k nemu prosebne vystierala drobné rúčky.
Pavúk si vyhliadol najvyšší strom v lese a vyliezol naň. Potom sa dal do práce. Súkal dlhú pavučinu, až siahala po samú zem. Hviezdička radostne zatlieskala a začal liezť hore, až zastala vedľa pavúka na najvyššom vrcholci stromu.
„A ďalej ako?“ Spýtala sa, lebo od stromu k oblohe bolo ešte veľmi , veľmi vysoko a ďaleko.
„A čo si myslíš, že viem lietať, či čo?“ Zlostil sa pavúk. „Chceli ste pavučinu, tak ju máte. Chcela si ísť hore, tak si hore.“
„Ale nie na nočnej oblohe,“ rozplakala sa znovu hviezdička.
„Nerev, nemám to rád,“ hundral pavúk, lenže práve vtedy letel okolo vetrík. Odtrhol z vrcholca stromu dlhú pavučinu aj s malou hviezdičkou a hvízdavo volal:
„Drž sa dobre malá neposedná hviezdička. Poletíme až k nebíčkuuuuuuuuuuuuu…“
Dlhú pavučinu aj s hviezdičkou niesol nocou vyššie a vyššie, až k samotným hviezdam. Potom malá hviezdička urobila hop, vyskočila na oblohu, zamávala vetríku a ponáhľala sa k svojím hvizdičkovým kamarátkam aj mesiačiku, ktorý sa už o ňu začal strachovať.
A vetrík? Ten niesol pavučinu nocou a dňom, rozfúkal ju po svete.. Ľudia, ktorí videli poletovať pavučinku v povetrí zvolali:
„Aha, už je jeseň! Babie leto poletuje vzduchom.“
A keď sa vám niekedy na jeseň pavučinka babie leto obtrie o tvár alebo zapletie do vlasov, spomeňte si na malú neposednú hviezdičku.
Autor: Elena Hipmanová
